VELIKÁN SI!
Velikán si, Juraj Holček!
K Tvojmu hrobu kladiem venček.
Stoštyridsaťštyri už prešlo rokov,
v Jasovej, čo Tvojich krokov
prvýkrát šum zahlaholil,
k farníkom si prehovoril.
Ľúbozvučnou slovenčinou,
veriacich to materčinou.
Štyri roky si tu prežil,
kým si svoje kosti zložil.
A odvtedy odpočívaš,
v tieni chrámu sen svoj snívaš.
Čo však tomu predchádzalo?
Života Ti vychádzalo
slnko v obci Budmerice;
– vďaka Bohu natisíce! –
Napoleon, keď bol slávny,
vrchol jeho moci zjavný.
V Trnave si maturoval,
v Segedíne pokračoval
na filozofickej škole
v piaristickej rehole.
Trnavu si opäť zočil,
teologiu si skončil.
Stosedemdesiattri rokov je už,
čo si dostal od Církvi kľúč.
Za kňaza ťa vysvätili,
Duch Svätý Ti vlieval sily.
Naveky si sa stal kňazom,
Kristovej tiež pravdy hlasom.
Ťažká bola vtedy doba,
ťažší život rodoľuba.
Horlivo si účinkoval,
slovenský ľud poučoval,
pravdu Krista ohlasoval,
činmi lásku dokazoval.
Od Záhoria po Dolnú zem,
učil si ľud, trpel si preň.
Organizoval si školy,
kultivoval prácu v poli,
zveľaďoval hospodárstvo,
upriamoval na včelárstvo.
Ale najmä srdce, ducha,
by ho nezničila Mrcha,
povznášal si neustále,
zmierňoval si jeho žiale,
budil si ho k striezlivosti,
vychovával v každej čnosti.
Kultúru si šíril slova,
písal články, múdre slová
najprv bernolákovčinou
a potom i štúrovčinou.
Memorandum si tiež niesol,
vo Viedni hlas ľudu vzniesol.
Pomerne si zomrel mladý,
vynikli však Tvoje klady.
Vyoral si veľkú brázdu,
svedčí prítomnosť dnes nás tu.
Spomienku Ti venujeme,
v srdciach pomník budujeme.
Telo nech tu odpočíva,
ale Tvoja duša živá
u Boha nech nájde slávu
akej svete nieto páru.
Rodoľub, kňaz: JURAJ HOLČEK!
Prijmi tento skromný venček.
© Imrich Polák, rímskokatolícky kňaz – rodák z Jasovej
